NEBOL to bohatý ani mocný človek. Nemal dokonca ani vlastný domov. No jeho učenie ovplyvnilo milióny ľudí. Ale naozaj Ježiš žil? Čo hovoria uznávaní historici a znalci zo staroveku i zo súčasnosti?

• Michael Grant, uznávaný odborník na staroveké dejiny, napísal: „Ak uplatníme na Nový zákon — a to by sme mali — rovnaké kritériá, aké uplatňujeme na iné staroveké spisy s historickým obsahom, nemôžeme Ježišovu existenciu popierať o nič viac než existenciu množstva pohanských osobností, ktorých reálnosť ako historických postáv nikdy nie je spochybňovaná.“

• Rudolf Bultmann, profesor štúdií Nového zákona, uviedol: „Pochybnosti o tom, či Ježiš naozaj existoval, sú nepodložené a nestojí za to sa nimi zaoberať. Žiadny rozumný človek by nespochybňoval, že Ježiš sa stal zakladateľom historicky významného hnutia, ktoré sa prvýkrát výrazne prejavilo v palestínskej komunite [kresťanov].“

• Will Durant, historik, spisovateľ a filozof, napísal: „Keby niekoľko jednoduchých ľudí [pisateľov evanjelií] žijúcich v jednej generácii vymyslelo takú silnú a príťažlivú osobnosť, takú vznešenú morálku a takú podnetnú predstavu o ľudskom bratstve, bol by to zázrak oveľa neuveriteľnejší ako akýkoľvek zázrak zaznamenaný v evanjeliách.“

• Albert Einstein, fyzik židovského pôvodu narodený v Nemecku, vyhlásil: „Som Žid, ale výnimočná osobnosť [Ježiša] Nazaretského ma fascinuje.“ Na otázku, či Ježiša považuje za historickú osobnosť, povedal: „Nesporne! Človek nemôže čítať evanjeliá bez toho, aby v nich vnímal prítomnosť Ježiša. Jeho osobnosť pulzuje v každom slove. V žiadnom mýte nie je toľko života.“

  „Človek nemôže čítať evanjeliá bez toho, aby v nich vnímal prítomnosť Ježiša.“ ​(Albert Einstein)

Najpodrobnejší záznam o Ježišovom živote a službe nájdeme v biblických správach známych ako evanjeliá, ktoré sú pomenované podľa svojich pisateľov Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Ale spomínajú ho aj viaceré nekresťanské historické pramene.

• TACITUS

  (asi 56 – 120 n. l.) Tacitus je považovaný za jedného z najvýznamnejších rímskych historikov staroveku. Vo svojom diele Anály opisuje Rímsku ríšu v období rokov 14 n. l. až 68 n. l. (Ježiš zomrel v roku 33 n. l.) Napísal, že keď v roku 64 n. l. zničil Rím obrovský požiar, hlavným podozrivým bol rímsky cisár Nero. „Aby takéto reči zastavil“, napísal Tacitus, obvinil z toho kresťanov. Ďalej uviedol: „Pôvodcu tohto mena [kresťan] dal za Tibéria popraviť správca Pontský Pilát.“ ​(Anály, XV, 44)

• SUETONIUS

  (asi 69 – 122 n. l.) V diele Životopisy rímskych cisárov tento rímsky historik zaznamenal udalosti, ktoré sa odohrali počas vlády prvých 11 rímskych cisárov. V časti o cisárovi Claudiovi sa zmieňuje o nepokojoch medzi Židmi, ktoré vznikali pre spory o Ježišovi. (Skutky 18:2) Suetonius napísal: „[Claudius] vyhnal z Ríma Židov, ktorí na podnet istého Chresta [Krista] vyvolávali v Ríme ustavičné nepokoje.“ ​(Božský Claudius, XXV, 4) Hoci Ježiša nesprávne označil za pôvodcu nepokojov, nespochybnil to, že naozaj žil.

• PLÍNIUS MLADŠÍ

  (asi 61 – 113 n. l.) Tento rímsky spisovateľ a miestodržiteľ Bitýnie (dnes časť Turecka) napísal rímskemu cisárovi Trajánovi o tom, ako zaobchádzal s kresťanmi v tejto provincii. Opisuje, ako sa pokúšal prinútiť kresťanov zriecť sa viery, pričom tých, ktorí to odmietli, popravil. Vysvetlil: „Tých, ktorí... opakovali po mne vzývanie [pohanských] bohov, obetovali kadidlo a víno tvojmu obrazu... a keď navyše prekliali Krista... som uznal za vhodné prepustiť.“ ​(Plínius Mladší — Listy, Kniha X, XCVI)

•  JOSEPHUS FLAVIUS

  (asi 37 – 100 n. l.) Tento židovský kňaz a historik uviedol, že židovský veľkňaz Annáš, ktorý využíval svoj politický vplyv, „zvolal sudcov Sanhedrinu [židovský najvyšší súd] a priviedol pred nich muža menom Jakub, brata Ježiša, ktorého nazývali Kristus“. (Židovské starožitnosti, XX, 200)

• TALMUD

  Táto zbierka židovských rabínskych spisov datovaná do obdobia tretieho až šiesteho storočia n. l. ukazuje, že dokonca aj Ježišovi nepriatelia potvrdili jeho existenciu. V jednej časti sa píše, že na „Pesach bol Ješu [Ježiš] zavesený“ na drevo. Tento záznam je historicky presný. (Babylonský Talmud, Sanhedrin 43a, Mníchovský kódex; Pozri aj Jána 19:14–16.) V inej časti sa uvádza: „Nech z nás nevyjde syn ani učeník, ktorý by sa verejne tak ponížil ako tento Nazaretský“ — ako často nazývali Ježiša. (Babylonský Talmud, Berakoth 17b, poznámka pod čiarou, Mníchovský kódex; Pozri aj Lukáša 18:37.)

V evanjeliách nachádzame pomerne podrobný záznam o Ježišovom živote a službe vrátane konkrétnych detailov o ľuďoch, miestach a čase, čo sú znaky hodnoverného historického záznamu. Jeden príklad je v Lukášovi 3:1 a 2, na základe ktorého vieme určiť presný čas, keď začal svoju službu Ježišov predchodca Ján Krstiteľ.

Lukáš napísal: „V pätnástom roku panovania cézara Tibéria, keď bol Pontský Pilát miestodržiteľom Judey a Herodes oblastným vládcom Galiley, jeho brat Filip oblastným vládcom iturejskej a trachonitskej krajiny a Lysaniáš oblastným vládcom Abilene, v dňoch veľkňaza Annáša a Kaifáša, dostal v pustatine Božie vyhlásenie Zechariášov syn Ján.“ Vďaka týmto presným informáciám môžeme určiť, že „Ján dostal Božie vyhlásenie“ v roku 29 n. l.

 Títo siedmi verejní činitelia, ktorých Lukáš menovite uvádza, nie sú historikom neznámi. Kritici síce nejaký čas spochybňovali, či Pontský Pilát a Lysaniáš naozaj existovali, no ich závery boli unáhlené. Neskôr boli totiž objavené staroveké nápisy s menami oboch týchto úradníkov, ktoré potvrdili presnosť Lukášovej správy. *

Na tom, či Ježiš naozaj žil, záleží preto, lebo to, čo učil, je veľmi dôležité. Napríklad učil, ako mať šťastný a uspokojujúci život. * Hovoril tiež, že príde čas, keď budú ľudia žiť v pokoji a bezpečí, zjednotení pod jednou celosvetovou vládou, ktorú nazval „Božie Kráľovstvo“. (Lukáš 4:43)

Označenie „Božie Kráľovstvo“ je veľmi výstižné, pretože prostredníctvom tejto celosvetovej vlády bude nad zemou vládnuť Boh. (Zjavenie 11:15) Ježiš to jasne vyjadril vo vzorovej modlitbe: „Náš Otče v nebesiach... nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa... i na zemi.“ ​(Matúš 6:9, 10) Čo bude znamenať vláda Božieho Kráľovstva pre ľudí?

• Skončia sa vojny a občianske nepokoje. (Žalm 46:8–11)

• Všetko zlo vrátane chamtivosti a korupcie bude navždy odstránené spolu s bezbožnými ľuďmi. (Žalm 37:10, 11)

• Pod vládou Kráľovstva sa budú ľudia tešiť zo zmysluplnej práce, ktorá bude prinášať dobré výsledky. (Izaiáš 65:21, 22)

• Zem bude očistená a bude prinášať bohatú úrodu. (Žalm 72:16; Izaiáš 11:9)

Niektorí ľudia považujú splnenie týchto sľubov za nereálne. Ale nie je skôr nerealistické veriť tomu, že to dokážu ľudia? Aj napriek pozoruhodnému pokroku vo vzdelávaní, vede a technike dnes milióny ľudí cítia veľkú neistotu a boja sa budúcnosti. A každý deň môžeme počuť správy o ekonomickej a politickej nestabilite, o chamtivosti a korupcii, ako aj o problémoch súvisiacich s náboženstvom. Je jasné, že ľudské vlády zlyhali. (Kazateľ 8:9)

Preto si otázka, či Ježiš naozaj žil, určite zaslúži našu pozornosť. * Tak ako sa píše v 2. Korinťanom 1:19, 20: „Nech je Božích sľubov akokoľvek veľa, stali sa Áno jeho [Kristovým] prostredníctvom.“