EŠTE pred niekoľkými rokmi si Roald a Elsebeth, manželia pár rokov pred päťdesiatkou, pohodlne žili v Bergene, druhom najväčšom meste Nórska. Spolu s dcérou Isabel a synom Fabianom verne slúžili vo svojom zbore a aktívne sa zapájali do zborových činností. Roald slúžil ako starší, Elsebeth ako priekopníčka a aj Isabel a Fabian si dobre počínali v službe.

No v septembri 2009 sa táto rodina rozhodla vyskúšať niečo nové — ísť na týždeň zvestovať do odľahlej oblasti. Roald a Elsebeth sa so synom Fabianom, ktorý mal vtedy 18 rokov, vydali na cestu na polostrov Nordkyn, ktorý leží za polárnym kruhom v kraji Finnmark. Tam spolu s ďalšími bratmi a sestrami, ktorí tiež prišli do tejto odľahlej oblasti pomôcť šíriť dobré posolstvo, zvestovali v dedine Kjøllefjord. Roald spomína: „Začiatkom týždňa som bol celkom spokojný, že sa mi podarilo zariadiť si veci tak, aby som sa mohol zapojiť do tejto mimoriadnej činnosti a byť tu celý týždeň.“ Ale po niekoľkých dňoch sa Roaldov pocit spokojnosti náhle rozplynul. Prečo?

Roald rozpráva: „Mario, ktorý slúži vo Finnmarku ako priekopník, sa nás z ničoho nič opýtal, či by sme neboli ochotní presťahovať sa do mestečka Lakselv a pomôcť tam zboru s 23 zvestovateľmi.“ Táto nečakaná otázka Roalda zaskočila. Hovorí: „S Elsebeth sme síce premýšľali o možnosti presťahovať sa niekam, kde je potrebných viac zvestovateľov — ale neskôr, keď deti odídu z domu.“ No už za tých niekoľko dní, počas ktorých zvestovali v tejto odľahlej oblasti, Roald videl, že ľudia sa tu naozaj chcú učiť o Jehovovi. Potrebovali pomoc teraz, nie neskôr. „Po tej otázke sa mi začalo ozývať svedomie. Niekoľko nocí mi to nedalo spať,“ spomína Roald. Potom Mario zaviezol Roalda s rodinou do Lakselvu, zhruba 240 kilometrov južne od Kjøllefjordu. Chcel, aby na vlastné oči videli tamojší malý zbor.

V Lakselve ich Andreas, jeden z dvoch miestnych starších, previedol po okolí a ukázal im sálu Kráľovstva. V zbore ich bratia a sestry veľmi vrúcne privítali a hovorili im, že by sa veľmi tešili, keby sa prisťahovali a pomohli im so zvestovaním. A Andreas s úsmevom povedal, že pre Roalda i pre Fabiana už dokonca zariadil aj jeden pracovný pohovor! Ako sa rozhodnú?

Fabianova prvá reakcia bola: „Ja sa sem netúžim presťahovať.“ Predstava, že by mal opustiť blízkych priateľov, s ktorými vyrastal vo svojom domovskom zbore, a žiť v nejakom malom mestečku, ho vôbec nelákala. Okrem toho ešte nemal dokončenú školu, aby mohol pracovať ako elektrikár. Na druhej strane Isabel (ktorá mala vtedy 21 rokov) bola nadšená, keď sa jej spýtali, čo by na to povedala. „Presne to som vždy chcela!“ zvolala. Ale neskôr pripustila: „Keď som o tom viac premýšľala, v mysli sa mi vynorili pochybnosti: ‚Je to naozaj dobrý nápad? Nebudú mi chýbať moji priatelia? Nemala by som predsa len zostať vo svojom zbore, kde je všetko ľahšie a kde sa nemusím obávať nejakých nepredvídaných situácií?‘“ A ako zareagovala Elsebeth? „Mala som pocit, akoby tam našu rodinu posielal sám Jehova,“ hovorí, „ale zároveň som premýšľala aj o našom dome, ktorý sme nedávno zrenovovali, a o všetkých tých veciach v ňom, ktoré sme nadobudli za posledných 25 rokov.“

Po týždni mimoriadnej činnosti sa Roald s rodinou vrátili do Bergenu. Nemohli však prestať myslieť na svojich kresťanských bratov a sestry v Lakselve, od ktorých ich teraz delilo asi 2 100 kilometrov. „Veľa som sa modlila k Jehovovi,“ hovorí Elsebeth, „a stále som bola v kontakte s priateľmi, ktorých sme tam spoznali. Posielali sme si fotografie a písali si o tom, čo sme zažili v službe.“ Roald hovorí: „Potreboval som čas, aby som ten nápad s presťahovaním ‚spracoval‘. Musel som si tiež premyslieť, či by to bolo možné z praktickej stránky. Ako sa uživíme? Veľa som sa modlil k Jehovovi, rozprávali sme sa o tom v kruhu rodiny a radil som sa i so skúsenými bratmi.“ Fabian si spomína: „Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som si uvedomoval, že v skutočnosti nemám opodstatnený dôvod odmietnuť to. Často som sa modlil k Jehovovi a moja túžba presťahovať sa postupne silnela.“ A čo Isabel? Aby sa pripravila na to, že sa možno presťahujú, začala vo svojom domovskom meste slúžiť ako priekopníčka. Po šiestich mesiacoch priekopníckej služby, počas ktorých venovala veľa času aj osobnému štúdiu, cítila, že je na túto veľkú zmenu pripravená.

Silnejúca túžba slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, podnietila členov tejto rodiny, aby začali podnikať kroky na dosiahnutie svojho cieľa. Roald mal dobre platenú prácu, ktorá ho naozaj bavila, ale požiadal o rok neplateného voľna. Jeho zamestnávateľ mu však navrhol, aby uňho zostal pracovať s tým, že bude dva týždne pracovať a šesť týždňov bude mať voľno. „Môj plat sa rapídne znížil, ale dalo sa to zvládnuť,“ hovorí Roald.

Elsebeth rozpráva: „Manžel ma poprosil, aby som sa pokúsila nájsť nejaký dom v Lakselve a prenajať náš dom v Bergene. Vyžadovalo si to veľa času a úsilia, ale podarilo sa to.“ Dodáva: „Krátko po presťahovaní si naše deti našli prácu na čiastočný úväzok a pomáhajú nám hradiť výdavky na stravu a dopravu.“

Isabel hovorí: „Keďže mesto, do ktorého sme sa presťahovali, je malé, najťažšie pre mňa bolo nájsť  si takú prácu, aby som sa dokázala o seba postarať a zároveň slúžiť ako priekopníčka. Niekedy sa to zdalo priam nemožné.“ Isabel preto vzala akúkoľvek prácu na čiastočný úväzok či brigádu, aká sa jej naskytla. Počas prvého roka vystriedala až deväť rôznych prác. Tak dokázala uhradiť svoje výdavky. A čo Fabian? „Aby som mohol pracovať ako elektrikár, musel som ešte absolvovať povinnú prax. Tú som absolvoval v Lakselve. Neskôr som si urobil skúšky a našiel som si ako elektrikár prácu na čiastočný úväzok.“

Marelius a jeho manželka Kesia tiež túžili slúžiť niekde, kde je potrebných viac zvestovateľov. Marelius, ktorý má teraz 29 rokov, rozpráva: „Zjazdové prejavy a interview o priekopníckej službe ma podnietili zamyslieť sa, či by som nemohol rozšíriť svoju službu.“ No Kesia, ktorá má teraz 26 rokov, si nevedela predstaviť, že by sa mala odsťahovať ďaleko od rodiny. „Desila som sa myšlienky, že by som mala byť ďaleko od tých, ktorých milujem,“ hovorí. Okrem toho Marelius pracoval na plný úväzok, aby mohli splácať hypotéku na dom. Spomína: „Po mnohých modlitbách, v ktorých sme Jehovu prosili, aby nám pomohol urobiť zmeny, sme sa vďaka jeho pomoci dokázali presťahovať.“ Prvé, čo urobili, bolo, že začali venovať viac času štúdiu Biblie. Potom predali dom, dali výpoveď v práci a v auguste 2011 sa presťahovali na sever Nórska do mesta Alta. Aby sa ako priekopníci uživili, Marelius pracuje ako účtovník a Kesia si našla prácu v obchode.

Na manželov Knuta a Lisbeth, ktorí sú tridsiatnici, pri čítaní Ročeniek silne zapôsobili skúsenosti tých, ktorí slúžia na miestach, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. „Tieto skúsenosti nás podnietili uvažovať o možnosti slúžiť v zahraničí,“ hovorí Lisbeth, „ale ja som váhala. Pochybovala som, či by niečo také dokázal aj taký obyčajný človek, ako som ja.“ Napriek tomu títo manželia podnikli kroky na dosiahnutie tohto cieľa. Knut rozpráva: „Predali sme byt, a aby sme ušetrili, presťahovali sme sa k mojej mame. Neskôr sme sa rozhodli vyskúšať si, aké je to slúžiť v cudzojazyčnom obvode, a tak sme sa na rok presťahovali k Lisbethinej mame do Bergenu, kde sme slúžili v anglicky hovoriacom zbore.“ Netrvalo dlho a Knut a Lisbeth cítili, že sú pripravení presťahovať sa — tentoraz naozaj ďaleko, do Ugandy. Raz do roka sa na dva mesiace vracajú do Nórska, aby si zarobili, a tak mali po zvyšok roka v Ugande z čoho žiť a mohli slúžiť celým časom.

Ako sa týmto ochotným zvestovateľom darí? Roald hovorí: „V tejto odľahlej oblasti trávime spolu ako rodina oveľa viac času, než sme trávili v Bergene. Veľmi nás to zblížilo. Je požehnaním vidieť duchovný pokrok našich detí.“ A dodáva: „Ovplyvnilo to aj náš  postoj k hmotným veciam — pochopili sme, že nie sú také dôležité, ako sme si mysleli.“

Elsebeth si uvedomila, že by bolo dobré naučiť sa ďalší jazyk. Prečo? Do obvodu zboru Lakselv patrí aj dedina Karasjok, ktorá leží v srdci oblasti obývanej Saamami (Laponcami), domorodými obyvateľmi severných oblastí Nórska, Švédska, Fínska a Ruska. Aby sa Elsebeth dokázala k týmto ľuďom viac priblížiť, začala chodiť na kurz saamčiny. Teraz už dokáže viesť jednoduchý rozhovor v tomto jazyku. Teší sa zo služby vo svojom novom obvode? „Vediem šesť biblických štúdií,“ hovorí s rozžiarenými očami. „Kde inde by som mala chcieť byť než tu?“

Fabian, ktorý teraz slúži ako priekopník a služobný pomocník, hovorí, že spolu s Isabel pomohli vo svojom novom zbore trom tínedžerom, ktorí potrebovali povzbudenie, aby sa začali viac zapájať do zborových činností. Všetci títo traja mladí sú teraz aktívni v službe. Dvaja z nich boli pokrstení a v marci 2012 slúžili v pomocnej priekopníckej službe. Jedno mladé dievča spomedzi nich, ktoré predtým začalo poľavovať v pravde, veľmi ďakovalo Fabianovi a Isabel, že jej pomohli „znovu sa rozbehnúť“. Fabian hovorí: „Jej slová ma dojali. Keď sa vám podarí niekomu pomôcť, cítite úžasnú radosť!“ Isabel dodáva: „Tu som naozaj mohla ‚okúsiť a vidieť, že Jehova je dobrý‘.“ (Žalm 34:8) A konštatuje: „Navyše služba je tu veľmi príjemná a radostná!“

Marelius a Kesia teraz majú síce nižší životný štandard, ale bohatší život. V zbore v Alte, kam sa presťahovali, v súčasnosti slúži 41 zvestovateľov. Marelius hovorí: „Keď sa obzriem späť, som povzbudený tým, ako sa náš život zmenil. Ďakujeme Jehovovi, že mu tu môžeme slúžiť ako priekopníci. Nič by nám neprinieslo väčšie uspokojenie.“ Kesia dodáva: „Naučila som sa oveľa viac spoliehať na Jehovu a on sa o nás veľmi dobre stará. Zistila som tiež, že keď žijem ďaleko od svojich príbuzných, ešte viac si cením spoločné chvíle s nimi. Nikdy som neoľutovala, že sme sa takto rozhodli.“

A ako sa darí Knutovi a Lisbeth v Ugande? Knut rozpráva: „Trvalo istý čas, kým sme si zvykli na nové prostredie a kultúru. Z času na čas zápasíme s problémami s vodou, s elektrinou, ako aj so žalúdočnými ťažkosťami, ale môžeme tu viesť toľko biblických štúdií, koľko len chceme!“ Lisbeth hovorí: „Z miesta, kde bývame, sa už za polhodinu dá dostať do obvodov, v ktorých sa dobré posolstvo ešte nikdy nezvestovalo. No keď tam prídeme, nachádzame ľudí, ktorí si čítajú Bibliu a chcú, aby sme ich učili. Vysvetľovať biblické posolstvo takýmto pokorným ľuďom prináša radosť, ktorá sa nedá s ničím porovnať!“

Náš Vodca, Ježiš Kristus, sa istotne teší, keď z neba pozoruje, ako sa dielo, ktoré začal, vykonáva na stále väčšom území! Všetci v Božom ľude cítia úprimnú radosť, keď sa ochotne ponúkajú, že budú spĺňať Ježišov príkaz ‚robiť učeníkov z ľudí všetkých národov‘. (Mat. 28:19, 20)