SÁRA, žena z Blízkeho Východu s neobyčajne krásnymi tmavými očami, stojí uprostred izby a pozerá sa okolo seba. Nemihol sa v jej očiach tieň smútku? Ak áno, nie je ťažké pochopiť prečo. Odchádza z domu, kde prežila veľkú časť života. So svojím milovaným manželom Abrahámom tu zažila veľa pekných chvíľ. * Bol to ich domov.

Bývali v Ure, bohatom meste plnom umelcov, remeselníkov a obchodníkov, a tak mali určite značný majetok. Ale ich dom nebol len miestom, v ktorom by si hromadili veci. S manželom tu roky prežívali svoje radosti i sklamania. Nedá sa ani spočítať, koľkokrát sa tu spolu modlili k svojmu milovanému Bohu, Jehovovi. Sára mala veľa dôvodov, prečo jej toto miesto mohlo prirásť k srdcu.

Je však ochotná odísť ďaleko od všetkého, čo dovtedy poznala. Hoci má asi 60 rokov, je ochotná cestovať do neznáma a začať život plný nebezpečenstiev a ťažkostí, a to bez akejkoľvek nádeje, že sa niekedy do tohto mesta vráti. Čo ju viedlo k tejto veľkej zmene? A čo sa z jej príkladu viery môžeme naučiť my dnes?

Sára pravdepodobne v Ure aj vyrastala. Z tohto mesta sú dnes už len rozvaliny. No v dobe, keď tam žila Sára, rieku Eufrat a jej kanály brázdili lode obchodníkov, ktoré do tohto prekvitajúceho mesta zďaleka privážali vzácny tovar. Úzke, kľukaté uličky sa hemžili množstvom ľudí, lode sa v prístave tlačili jedna vedľa druhej a bazáre boli priam preplnené tovarom. Sára rástla v tomto rušnom meste a nepochybne mnohých jeho obyvateľov poznala po mene. A aj ona musela byť známa, lebo to bola neobyčajne krásna žena. V tomto meste žili aj mnohí jej príbuzní.

V Biblii je Sára opísaná ako žena, ktorá mala veľkú vieru. No neuctievala mesačného boha ako väčšina ľudí v Ure, nad ktorým sa impozantne týčila veža zasvätená tomuto bohu. Sára uctievala pravého Boha, Jehovu. Nevieme, ako túto vieru získala, pretože v Biblii sa o tom nič nehovorí. Jej otec prinajmenšom určitý čas uctieval modly. Vieme však, že Sára sa vydala za Abraháma, ktorý bol od nej o desať rokov starší a neskôr sa stal známym ako „otec všetkých, ktorí majú vieru“. * (1. Mojžišova 17:17; Rimanom 4:11) Spájalo ich pevné puto. Mali veľmi pekné manželstvo, ktoré sa vyznačovalo vzájomnou úctou, dobrou komunikáciou a ochotou spoločne riešiť aj náročné problémy. Abrahám a Sára však boli známi najmä svojou láskou k Bohu.

Keď sa vzali, usadili sa medzi svojimi príbuznými v Ure. Sára svojho manžela veľmi milovala. No onedlho ich čakalo sklamanie. V Biblii čítame, že  Sára „bola stále neplodná; nemala dieťa“. (1. Mojžišova 11:30) V tom čase a v ich kultúre to bolo pre ženu veľmi skľučujúce. No Sárin vzťah k Bohu ani k jej manželovi to neoslabilo. A hoci nemali dieťa, mali veľmi pekný vzťah so svojím synovcom Lótom, ktorý už nemal otca a bol pre nich ako syn. Ich život šiel ďalej — až kým sa jedného dňa nestalo niečo, čím sa všetko zmenilo.

Abrahám prichádza za Sárou a oči mu žiaria nadšením. Nechce sa mu ani veriť, čo sa práve stalo. Prehovoril s ním Boh, ktorého uctievajú! Zjavil sa mu nepochybne prostredníctvom anjela. Predstav si, ako sa Sára s očami upretými na manžela a so zatajeným dychom pýta: „Čo ti povedal? Prosím, všetko mi porozprávaj!“ Abrahám si možno najprv sadol, aby si usporiadal myšlienky, a potom jej vyrozprával, ako mu Jehova povedal: „Vyjdi zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a poď do krajiny, ktorú ti ukážem.“ ​(Skutky 7:2, 3) Keď sa prvotné vzrušenie pominulo, začali premýšľať o tom, čo od nich Jehova žiada — majú opustiť pohodlný život a istoty, na ktoré sú zvyknutí, a začať žiť ako kočovníci! Čo na to povie Sára? Abrahám je určite zvedavý, ako zareaguje, a nespúšťa z nej zrak. Bude ochotná podporiť ho a prispôsobiť sa takej veľkej zmene v ich živote?

Situácia, v ktorej sa ocitla Sára, sa nám môže zdať veľmi vzdialená. Možno uvažujeme: „Odo mňa ani od môjho manželského partnera Boh niečo také nikdy nežiadal.“ Ale nestojíme aj my pred podobnými rozhodnutiami? Žijeme v materialistickom svete, ktorý nás povzbudzuje k tomu, aby sme dávali na prvé miesto v živote svoje pohodlie, hmotný majetok či pocit istoty a bezpečia. No Biblia nás povzbudzuje k niečomu úplne inému — aby sme v živote uprednostňovali duchovné veci a snažili sa páčiť Bohu, a nie sami sebe. (Matúš 6:33) Keď budeme uvažovať o Sáre, môžeme sa zamyslieť: „Čo dám na prvé miesto v živote ja?“

Sára si balí veci a zvažuje, čo si má so sebou vziať. Nemôže si vziať nič, čo by neuniesli osly a ťavy v karaváne; musí tu nechať všetko, čo by pri kočovnom živote nevyužila. Veľa vecí bude nepochybne musieť predať alebo rozdať. Musí sa tiež rozlúčiť so všetkými výhodami mestského života — už nebude mať blízko trhy alebo bazáre, kde mohla nakupovať obilie, mäso, ovocie, oblečenie a ďalšie veci.

Ešte ťažšie pre ňu mohlo byť rozlúčiť sa s ich domom. Ak bol taký ako mnohé domy v Ure, ktoré objavili archeológovia, potom sa Sára musela vzdať naozaj veľkého pohodlia. V niektorých domoch bolo viac ako desať izieb, fontánky s pitnou vodou a vodovod. Dokonca aj skromnejšie domy  boli murované, chránila ich pevná strecha a mali dvere, ktoré sa dali zavrieť na závoru. Mohol stan ponúknuť rovnakú ochranu pred zlodejmi? Alebo pred levmi, leopardmi, medveďmi a vlkmi, ktoré boli v tých časoch v biblických krajinách bežné?

Asi zo všetkého najťažšie bolo pre Sáru opustiť rodinu, a tak poslúchnuť Boží príkaz: „Vyjdi zo svojej krajiny a od svojich príbuzných.“ Táto láskavá a citlivá žena určite mala bratov a sestry, netere a synovcov, tety a ujov, s ktorými ju spájalo vrúcne puto. Ale možno ich už nikdy neuvidí. Napriek takýmto pocitom sa ďalej odhodlane pripravuje na odchod.

Aj keď to nebolo ľahké, Sára je v určený deň zbalená a pripravená odísť. S Abrahámom a Sárou ide aj Lót. A na cestu sa s nimi vydáva aj hlava ich rodiny, patriarcha Térach, hoci má už asi dvesto rokov. (1. Mojžišova 11:31) Sára sa teda musí starať aj o svojho zostarnutého otca. Abrahám so Sárou poslúchajú Jehovov príkaz a vychádzajú „z chaldejskej krajiny“. (Skutky 7:4)

Ich karavána prechádza pozdĺž rieky Eufrat a prichádza najprv do Háranu, čo je asi 1 000 kilometrov na severozápad. Tu sa rodina na nejaký čas usadila, možno preto, že Térach ochorel a nemohol pokračovať v ceste. Zostali teda v tomto meste, až kým Térach vo veku 205 rokov nezomrel. Skôr než sa opäť vydali na cestu, Jehova znova prehovoril k Abrahámovi. Hovorí mu, aby opustil túto krajinu a šiel do krajiny, ktorú mu ukáže. Tentoraz však Jehova pridáva úžasný sľub: „Urobím z teba veľký národ.“ ​(1. Mojžišova 12:2–4) No keď odchádzajú z Háranu, Abrahám má 75 rokov a Sára 65 a stále sú bezdetní. Teda ako sa Abrahám môže stať otcom veľkého národa? Má si vziať ďalšiu manželku? Keďže polygamia bola v tom čase bežná, Sára o tom zrejme premýšľala.

Karavána opúšťa Háran a putuje ďalej. Z biblickej správy sa dozvedáme, že Abrahámova rodina odchádza nielen s majetkom, ale aj s ľuďmi, ktorých „získali v Hárane“. (1. Mojžišova 12:5) Kto sú títo ľudia? S najväčšou pravdepodobnosťou sú to ich sluhovia. Niektoré staroveké židovské spisy však uvádzajú, že k ľuďom, o ktorých sa zmieňuje tento verš, patrili aj prozelyti, teda ľudia, ktorí začali spolu s Abrahámom a Sárou uctievať Jehovu. Ak to tak bolo, Sára určite hovorila o svojom Bohu a nádeji veľmi presvedčivo. Abraháma a Sáru iste ich veľká viera podnecovala, aby o nej hovorili s každým, kto bol ochotný vypočuť si ich. Je dobré, aby sme o tom uvažovali, lebo aj my žijeme v dobe, keď je viera a nádej veľmi zriedkavá. Preto keď sa z Biblie dozvieme niečo, čo nás poteší, podeľme sa o to aj s inými.

Karavána podľa všetkého 14. nisana 1943 pred n. l. prekračuje rieku Eufrat a potom mieri na juh, do krajiny, ktorú im sľúbil Jehova. (2. Mojžišova 12:40, 41) Predstavte si, ako sa Sára rozhliada po tejto krajine, nadšená jej krásou, rozmanitosťou a príjemným podnebím. Tam neďaleko Sichemu, blízko veľkých stromov Móra sa Jehova opäť zjavuje Abrahámovi. Hovorí mu: „Tvojmu semenu dám túto krajinu.“ Výraz „semeno“ má pre Abraháma mimoriadny význam. Určite mu pripomína proroctvo, ktoré Jehova vyriekol v záhrade Eden — že jedného dňa „semeno“ zničí Satana. Jehova už predtým Abrahámovi povedal, že prostredníctvom národa, ktorý vzíde z jeho potomkov, budú požehnaní ľudia na celej zemi. (1. Mojžišova 3:15; 12:2, 3, 6, 7)

Abrahámova rodina však nebola chránená pred ťažkosťami, ktoré sú v tomto svete bežné. Abrahám sa musel postarať o svoju rodinu, keď v Kanaane nastal hlad. Preto sa rozhodol odísť ďalej na juh, do Egypta, hoci vedel, že mu tam hrozí isté nebezpečenstvo. A tak Sáre hovorí: „Prosím, dobre viem, že si žena krásneho vzhľadu. Určite sa stane, že ťa uvidia Egypťania a povedia: ‚To je jeho manželka.‘ A určite ma zabijú, ale teba zachovajú nažive. Prosím, povedz, že si moja sestra, aby sa mi popri tebe dobre darilo, a moja duša bude vďaka tebe istotne žiť.“ ​(1. Mojžišova 12:10–13) Prečo Abrahám žiadal od Sáry niečo také nezvyčajné?

Abrahám nebol klamár ani zbabelec, ako tvrdia niektorí kritici. Sára bola skutočne jeho nevlastnou  sestrou. A jeho opatrnosť bola namieste. Obaja vedeli, že nič nie je dôležitejšie než Boží zámer, aby z Abrahámových potomkov vzišiel národ, z ktorého má prísť sľúbené „semeno“. Preto bolo veľmi dôležité, aby Abrahámov život nebol ohrozený. Podľa archeologických nálezov nebolo nezvyčajné, že mocní muži Egypta násilne odviedli vydatú ženu a jej manžela zabili. Abrahám teda konal múdro a Sára prejavila pokoru a jeho rozhodnutie podporila.

Neprešlo veľa času a ukázalo sa, že Abrahámove obavy boli opodstatnené. Sára, ktorá bola aj napriek svojmu veku výnimočne krásna, neunikla pozornosti faraónových kniežat. Podali o nej správu faraónovi a ten nariadil, aby mu ju priviedli. Sotva si dokážeme predstaviť, aké muky prežíval Abrahám a aké obavy sužovali Sáru! No zdá sa, že sa k nej nesprávali ako k zajatkyni, ale ako k ctenému hosťovi. Faraón chcel na ňu zrejme zapôsobiť svojím bohatstvom a potom presvedčiť jej brata, aby mu ju dal za manželku. (1. Mojžišova 12:14–16)

Predstavte si Sáru, ako sa pozerá na egyptskú krajinu z balkóna faraónovho paláca. Ako sa asi cítila, keď bola opäť v dome, kde ju pred vonkajším svetom chránili múry a strecha a kde jej predkladali vyberané jedlá? Lákal ju takýto život, ktorý zjavne ponúkal ešte väčší prepych než čokoľvek, čo poznala v Ure? Predstavte si, ako by sa potešil Boží odporca, Satan, keby začala premýšľať o tom, že opustí Abraháma a stane sa manželkou faraóna! No také uvažovanie bolo Sáre úplne cudzie. Bola verná svojmu manželovi i svojmu Bohu a vážila si svoje manželstvo. Keby si aj v dnešnom nemorálnom svete boli ľudia takí verní! Sára je pre nás všetkých vynikajúcim príkladom vernosti.

Ako na túto situáciu zareagoval Boh Jehova? „Postihol faraóna a jeho domácnosť veľkými pohromami“ a svoju milovanú služobníčku ochránil. Keď sa faraón dozvedel, že Sára je Abrahámova manželka, poslal ju späť k manželovi a povedal im, aby z Egypta odišli. (1. Mojžišova 12:17–20) Abrahám bol určite šťastný, že môže byť znova so svojou milovanou manželkou. Spomeňme si, ako jej s láskou povedal: „Si žena krásneho vzhľadu.“ No ešte viac si na Sáre cenil inú krásu než tú, ktorú vidno navonok — pravú vnútornú krásu, ktorú si cení aj Jehova. (1. Petra 3:1–5) Takúto krásu si môžeme rozvíjať všetci. Aj my môžeme prejavovať podobnú vieru ako Sára, keď budeme uprednostňovať duchovné veci pred hmotnými, snažiť sa pomáhať druhým spoznať Boha a verne sa držať Božích morálnych noriem, aj keď prídu pokušenia.