Narodil som sa v Maďarsku v meste Székesfehérvár, ktorého bohatá história siaha vyše 1 000 rokov do minulosti. Žiaľ, stále mám pred očami škaredé stopy, ktoré v ňom po sebe zanechala druhá svetová vojna.

V útlom detstve ma vychovávali starí rodičia. S láskou na nich spomínam — hlavne na starú mamu Alžbetu, ktorá mi vštepila silnú vieru v Boha. Od troch rokov som s ňou každý večer odriekal modlitbu známu ako Otčenáš. No až tesne pred tridsiatkou som pochopil význam tejto modlitby.

Starí rodičia sa o mňa v detstve starali preto, lebo moji rodičia robili dňom a nocou, aby si mohli kúpiť vlastný dom. No každú druhú sobotu sa celá rodina zišla k spoločnému stolu. Na tieto chvíle som sa tešil a boli pre mňa veľmi vzácne.

V roku 1958 sa mojim rodičom splnil sen — kúpili si dom. Konečne sme bývali všetci traja spolu. Bol som najšťastnejšie dieťa na svete! Ale o šesť mesiacov sa moja radosť náhle rozplynula. Otec zomrel na rakovinu.

Bol som zdrvený. Pamätám sa, ako som sa modlil: „Bože, prosil som ťa, aby si môjho ocka uzdravil. Potrebujem ho. Prečo si ma nevypočul?“ Zúfalo som túžil vedieť, kde je môj otec. Premýšľal som: „Šiel do neba alebo prestal navždy existovať?“ Závidel som ostatným deťom, lebo mali otca.

Mnoho rokov som chodil na cintorín skoro každý deň. Kľačal som pri otcovom hrobe a modlil sa: „Bože, prosím, veľmi by som chcel vedieť, kde je môj otec.“ Modlil som sa tiež, aby mi pomohol pochopiť zmysel života.

Keď som mal trinásť rokov, rozhodol som sa naučiť po nemecky. Myslel som si, že z bohatej nemeckej literatúry by som sa mohol dozvedieť odpovede na svoje otázky. V roku 1967 som odišiel študovať do Jeny, ktorá bola vtedy súčasťou Východného Nemecka. So zanietením som čítal  nemeckých filozofov, predovšetkým tých, ktorí písali o zmysle ľudskej existencie. Hoci som natrafil na niekoľko zaujímavých myšlienok, žiadna z nich ma neuspokojila úplne. A tak som sa ďalej modlil k Bohu, aby mi pomohol nájsť odpovede.

V roku 1970 som sa vrátil do Maďarska, kde som stretol svoju budúcu manželku Rózu. V tom čase bolo Maďarsko súčasťou komunistického bloku. Krátko po svadbe sme s manželkou utiekli do Rakúska. Chceli sme časom emigrovať do Austrálie, lebo v Sydney som mal strýka.

Zakrátko som si v Rakúsku našiel prácu. Raz mi jeden spolupracovník povedal, že v Biblii nájdem odpovede na všetky svoje otázky. Dal mi aj niekoľko kníh, v ktorých sa rozoberali biblické témy. Prečítal som ich jedným dychom a chcel som vedieť viac. A tak som napísal vydavateľom tých kníh, Jehovovým svedkom, a požiadal o ďalšie publikácie.

Na naše prvé výročie svadby nás navštívil jeden mladý Jehovov svedok. Priniesol mi publikácie, o ktoré som žiadal, a ponúkol mi štúdium Biblie. Keďže som sa túžil dozvedieť viac, ponuku som prijal. Študovali sme dva razy týždenne a každé stretnutie trvalo asi štyri hodiny!

Keď mi Jehovovi svedkovia v mojej maďarskej Biblii ukázali Božie meno Jehova, takmer som tomu nemohol uveriť. Za celých tých 27 rokov, čo som chodil do kostola, som Božie meno nepočul ani jediný raz. Bol som nadšený tým, čo som sa učil z Biblie. Prekvapili ma jej jasné a logické odpovede. Dozvedel som sa napríklad, že mŕtvi si vôbec nič neuvedomujú, tak ako človek v hlbokom spánku. (Kazateľ 9:5, 10; Ján 11:11–15) Svedkovia mi z Biblie ukázali aj sľub o novom svete, kde „smrti už viac nebude“. (Zjavenie 21:3, 4) V tomto novom svete „nastane vzkriesenie“, a tak mám nádej, že opäť uvidím svojho otca. (Skutky 24:15)

Róza sa ku mne v štúdiu Biblie s nadšením pripojila. Obaja sme rýchlo napredovali a publikáciu určenú na štúdium sme so svedkami prebrali za dva mesiace. Boli sme na každom zhromaždení Jehovových svedkov v sále Kráľovstva. Hlboko na nás zapôsobila láska a vzájomná jednota svedkov a ich ochota pomáhať druhým. (Ján 13:34, 35)

V roku 1976 sme s manželkou dostali povolenie na vstup do Austrálie. Okamžite po príchode sme sa skontaktovali s miestnymi Jehovovými svedkami. Vďaka svedkom sme sa razom cítili ako doma. V roku 1978 sme sa aj my stali Jehovovými svedkami.

Konečne som našiel odpovede na otázky, ktoré ma tak dlho znepokojovali. Vďaka štúdiu Biblie som spoznal Boha Jehovu a získal toho najlepšieho Otca, akého si možno predstaviť. (Jakub 4:8) A nesmierne veľa pre mňa znamená nádej, že v prichádzajúcom novom svete znova uvidím svojho biologického otca. (Ján 5:28, 29)

V roku 1989 sme sa rozhodli vrátiť do Maďarska, aby sme mohli porozprávať o našej novozískanej viere priateľom, rodine i ďalším. Mali sme tú česť študovať Bibliu so stovkami ľudí. Viac ako 70 z nich, vrátane mojej mamičky, sa k nám pripojilo v uctievaní Jehovu.

Sedemnásť rokov som sa modlil, aby mi Boh pomohol spoznať odpovede na moje otázky. Prešlo ďalších 39 rokov a stále sa modlím. Ale teraz mu už v modlitbe môžem povedať: „Vďaka ti, drahý nebeský Otče, že si vypočul moje modlitby z detstva.“